Africké (Ašantské) korenie, [K-④]

V období stredovekých objavných plavieb podnikali portugalskí moreplavci dobrodružné výpravy počas ktorých postupne mapovali pobrežie západnej a rovníkovej Afriky. Na svojich cestách sa zameriavali na exotický, v Európe mimoriadne žiadaný tovar, ktorým bolo zlato, slonovina, vzácne drevá (predovšetkým ebenové) a korenia. Všetok vzácny tovar vymieňali od domorodých černošských kmeňov za soľ, zrkadlá, korálky, látky . Tak sa vtedy dostalo do Európy aj dnes už mimoriadne vzácne ašantské korenie. Ašantské korenie je blízko príbuzné čiernemu koreniu, ktoré je jedným z najznámejších korení vôbec napriek tomu sa nepestuje. Vyskytuje sa len v podraste afrického dažďového pralesa od Libérie až po Gabun a Severnú Angolu. Samotným korením sú červené bobule s usporiadané do riedkeho strapca ktoré po usušení dodávajú jedlám pálivú no zároveň veľmi aromatickú príchuť ktorá sa nedá nahradiť príbuzným čiernym korením. Rastlina rastie ako liana a plody poskytuje po 5 až 6 rokoch. Toto korenie sa dá prakticky kúpiť a ochutnať len v krajine kde sa vyskytuje, do Európy sa nedováža a od stredoveku bolo nahradené čiernym korením z Indie a Juhovýchodnej Ázie ktoré je až dodnes populárne. Skúsenosti s pestovaním kvôli zriedkavosti rastliny v kultúre chýbajú, rastline však podľa našich poznatkov vyhovuje celoročne vysoká teplota, vlhko a polotieň, toleruje menej svetla ako iné druhy rodu Piper  z trópov Ázie. V Afrike sa okrem plodov používajú aj listy , ktoré sa pridávajú pod názvom uziza do polievok a omáčok.