Jaboticaba
Autorské práva sú vyhradené . Akékoľvek použitie časti alebo celého článku, rozmnožovanie a šírenie textov, fotografií akýmkoľvek spôsobom aj v inom než slovenskom jazyku bez písomného povolenia internetového obchodu www.zelenykurier.sk je zakázané.
AUTOR ČLÁNKU : RNDr.Daniel Náplava ©
Brazília je krajina známa nielen nádhernými plážami, rytmickou sambou a futbalom, ale predovšetkým množstvom jedinečného exotického ovocia, aké neuvidíte nikde inde v trópoch. Nevyčerpateľným rezervoárom mnohých druhov je pritom práve Amazonská oblasť, z ktorej pochádzajú také preslávené ovocné a liečivé druhy ako Acaí, Graviola alebo plody broskyňovej palmy. Druhou, snáď ešte tajomnejšou a pre Európanov omnoho menej známou oblasťou je práve dažďový prales ktorý sa tiahne pozdĺž Atlantického pobrežia Brazílie od federálneho štátu Minas Gerais až po mesto Porto Allegre na juhu. Táto oblasť je známa množstvom endemických druhov rastlín ktoré nerastú nikde inde v Južnej Amerike a tiež tým že väčšina druhov stromov , kríkov aj bylín je pod silným ničivým tlakom človeka, ktorý sa už od čias keď Portugalci kolonizovali túto časť sveta venoval klčovaniu pralesa a premenu krajiny na nekonečné polia cukrovej trstiny. V Európe bol už v tom čase vysoký dopyt po trstinovom cukre, ktorý vo veľkom množstve a vysokej kvalite zabezpečila práve Brazília. Cukor bol aj jednou z hlavných hybných síl otrokárskej spoločnosti ktorá sa v minulosti zrodila práve kvôli potrebe lacných pracovných síl na rozľahlých plantážach cukrovej trstiny. Premena krajiny mala veľmi negatívny dopad na pôvodnú vegetáciu a preto nie je divu že v súčasnosti je množstvo druhov z oblasti Atlantického pobrežia Brazílie na zozname vysoko ohrozených prípadne až vyhynutých druhov rastlín. Medzi týmito málo známymi druhmi je však mnoho takých ktoré majú mimoriadne chutné a nutrične či medicínsky zaujímavé plody. Jedným z nich je práve Jaboticabá, v Brazílii po portugalsky často nazývaná aj jabuticabá. Jaboticaba sa často nazýva aj stromovým hroznom Brazílie, práve pre mimoriadnu podobnosť jej plodov s tmavými bobuľami hrozna. Výnimočným je už samotný vzhľad tohto stromu. Pravidelná, sviežo zelená koruna listov zdobí olivovo sfarbený štíhly kmeň, ktorý z času na čas odhadzuje vrchné vrstvy kôry a vystavuje na obdiv zaujímavú mapovitú štruktúru povrchu. Mladé listy jaboticaby sú tiež veľmi dekoratívne – vínovočervené sfarbenie sa postupne mení na sviežu zeleň vyzretých listov. Najzaujímavejšie na jaboticabe sú však jednoznačne plody, resp spôsob akým na rastline vyrastajú. Márne by ste ich totiž hľadali v korune na konárikoch – rastú priamo na hrubom kmeni a hrubších konároch. V jarnom období je celý kmeň pokrytý množstvom drobných bielych kvetov so zakrpatenými okvetnými lístkami ale zato pomerne dlhými piestikmi a tyčinkami, ktoré sú zoskupené do hustých súkvetí obaľujúcich kmeň a konáre. Opelenie zabezpečí vietor a drobný hmyz a tak sa z odkvitnutých kvetov vyvíjajú rýchlo zelené guľovité bobule. Nielen vývin ale aj dozrievanie plodov je veľmi rýchle, a ovocie je sa dostáva do konzumnej kvality už za mesiac až mesiac a pol po odkvitnutí. Jaboticaba navyše nerodí sezónne, ale súčasne sa na strome stretnete s rozkvitnutými kvetmi, zelenými ale aj práve dozrievajúcimi plodmi. Zrelé plody sú tmavofialové až čierne s hladkou a lesklou šupkou. Pod ňou sa ukrýva biela až ružovkastá želatínová a veľmi šťavnatá dužina, ktorá obaľuje jedno alebo i viac pomerne veľkých semien. Dužina jaboticaby je mimoriadne lahodná, a dužinu hrozna pripomína naozaj len svojou konzistenciou. Je totiž chuťovo veľmi vyvážená, ani príliš sladká ani kyslá, navyše s príchuťou, ktorú Európan len ťažko dokáže popísať. Zároveň však každý kto jaboticabu ochutná potvrdí, že je to ovocie výnimočnej chuti s akým sa ešte nestretol. Aj vo svojej domovine je jaboticaba veľmi cenená. Za každý stromček ktorý je vysadený na pozemku sa pri jeho predaji pripláca. Jaboticabu robí pomerne vzácnou nielen to, že pochádza z takej exotickej oblasti, ale najmä to, že nesmierne pomaly rastie. Do plodnosti vstupuje tento stromček až po 8 až 10 rokoch od výsevu. Potešiteľným faktom je snáď len to, že v poslednom čase šľachtitelia v Sao Paule vybrali kultivary Jaboticaby ktoré dorastajú do menšej výšky – len 3 až 5 metrov, ale hlavne oveľa skôr rodia – 4 až piatym rokom sa začínajú objavovať prvé kvety a plody. Tieto kultivary sú preto veľmi perspektívne aj pre pestovanie v bytových podmienkach. Hoci plody jaboticaby sú naozaj prvotriednym stolovým ovocím, v Brazílii sa z nich vyrábajú aj džúsy a ovocné vína. Nevýhodou plodov je totiž ich krátka trvanlivosť – 3 až 4 dni, ktorá znemožňuje ich prepravu na väčšie vzdialenosti a tým zároveň robí z tohto ovocia exkluzívnu lahôdku, ktorú okrem jej domoviny ochutnáte málokde. Veľmi pozoruhodné sú aj informácie o liečivých účinkov jaboticaby. Nie nadarmo sa tieto plody podobajú presláveným plodom palmy Acaí. Najnovšie vedecké štúdie dokázali silné antioxidačné vlastnosti, za ktoré sú zodpovedné najmä antokyány ktoré obsahuje vo veľkom množstve šupka plodov. V dužine bol objavený dokonca nový alkaloid jaboticabin, ktorý vykazuje silné účinky na vychytávanie agresívnych voľných radikálov, ktoré ohrozujú najmä fajčiarov. Tento alkaloid bol tiež úspešne testovaný na potláčanie rastu rakovinových buniek hrubého čreva a to dokonca v dvoch líniách. Okrem jaboticabínu obsahujú plody aj ďalšie dve zlúčeniny charakteru antokyánov – cyanidín 3 glukozid a delphinidín 3 glukozid, ktoré vykazovali silné antioxidačné účinky. Najmä výluh zo šupiek plodov má nezastupiteľné miesto v domorodej medicíne kde sa využíva pri podpore krvotvorby, liečbe astmy, diarhoey ale aj pri chronických zápaloch mandlí. Za 3 až 4 dni po dosiahnutí konzumnej zrelosti začínajú plody jaboticaby prirodzene fermentovať a kvasiť, pričom alebo samovoľne opadnú alebo ich z kmeňa oberieme už s chuťou ovocného vína.
Ako je to teda s pestovaním „brazílskeho hrozna“ – Jaboticaby v našich podmienkach. Osobne považujem jaboticabu za mimoriadne perspektívnu a vďačnú rastlinu pre pestovanie v domácich podmienkach. Dekoratívny vzhľad, nenáročnosť a po dosiahnutí rodivého veku pravidelná úroda z nej robí ozajstného favorita vášnivých pestovateľov exotického ovocia. Stromček rastie naozaj pomaly, a menšie exempláre sú veľmi vítaným materiálom pre bonsajistov, pretože pri pestovaní zo semien vytvárajú často viac ako jeden kmienik ktorý sa dá krásne tvarovať. Jaboticaba potrebuje dostatok svetla a hlavne pravidelnú a pomerne bohatú zálievku. Pri takejto starostlivosti nie je zriedkavé, že na starších rastlinách sa aj v našich podmienkach urodí aj viac ako 300 plodov za sezónu. Množstvo plodov je nakoniec závislé priamo aj od veľkosti rastliny a aj od počtu kmienikov. Úrodnejšie sú teda viackmenné rastliny, preto radšej ani výhonky zo spodnej časti kmeňa pri pestovaní neodstraňujeme, aby sme sa týmto spôsobom v budúcnosti nepripravili o úrodu. V lete môžeme pestovať jaboticabu aj na chránenom balkóne či terase, treba však zabrániť vysúšavému prúdeniu vzduchu, ktorý stromček nemá rád. Vo vonkajších podmienkach tiež treba lepšie strážiť rastlinu pred preschnutím, pretože ak rastlina preschne, obyčajne zhodí najskôr násadu plodov. Jaboticaba je rastlinou vlhkého subtropického pásma, vyhovuje jej preto zimné zníženie teplôt na 10 až 12 °C a krátky, 3 až 4 mesačný odpočinok počas ktorého redukujeme čiastočne zálievku aj prihnojovanie. S predlžujúcimi sa dňami na konci marca môžeme začať opäť intenzívnejšie polievať a aj prihnojovať, na čo rastlina reaguje bohatým kvitnutím a množstvom plodov počas celej vegetačnej sezóny. Jaboticaba rastie veľmi rovnomerne a nie je potrebné ju tvarovať ani rezom ani zaštipovaním. Pokiaľ by niektorý konárik prekážal, dá sa opatrne odstrániť ale reznú ranu treba zatrieť štepárskym voskom pretože môže byť vstupnou bránou pre rôzne hubové infekcie, ktoré by mohli rastlinu zničiť. Prvé plody dozrievajú v našich podmienkach už koncom mája a najchutnejšie sú čerstvé odtrhnuté priamo zo stromu. Konzumujeme len dužinu, šupka, hoci je jedlá a má najviac liečivých účinkov býva dosť kyslá. Pomerne veľké semeno uprostred plodu nie je jedlé. Klíčivosť si udržuje len veľmi krátky čas, preto ak chceme jaboticabu vypestovať zo semienka, malo by sa vysadiť hneď po konzumácii plodu.
Hoci jaboticaba v našich podmienkach poteší kvôli svojej zriedkavosti len málo pestovateľov, tí čo sa rozhodnú obohatiť svoju zbierku týmto jedinečným ovocím budú z neho nadšení.
Ak vás tento článok zaujal a zvažujete pestovanie tejto krásky , >kliknite sem<
Autorské práva sú vyhradené. Akékoľvek použitie časti alebo celého článku, rozmnožovanie a šírenie textov, fotografií akýmkoľvek spôsobom aj v inom než slovenskom jazyku bez písomného povolenia internetového obchodu www.zelenykurier.sk je zakázané.